Čo na to povedia ostatní?

Táto veta víri každému z nás hlavou denne. V skutočnosti viac o nás vypovedá vlastné ego ako to, čo si kto o kom pomyslí. 

Úplne mi ide teraz hlavou veta... 

Radšej dvakrát meraj a raz strihaj. Načo? Prečo stále do každej činnosti potrebujeme zasadiť aspoň kúsok strachu? 

Nikdy to nebolo o dvojnásobnom meraní

Ak by aj pri druhom meraní nastala nejaký neočakávaný zvrat musel byť človek tak či tak merať aj tretí, možno aj dvadsiaty. 

Už nestačilo stresovanie z toho, že je vytýčená nejaká hranica formou "dvakrát", treba sa ešte viac vystresovať tým, že sa nám pri druhom raze rozliala pri meraní na látku šálka kávy, čo je akousi asociáciou neúspechu.

 A čo ak to ešte niekto dokonaca aj videl akou nemotornosťou sa podarilo tú šálku rozliať?

Toto je len výsledok ľudského ega. Prečo? 

Spoza každého rohu niekto kričí: "Riaď sa hlavou." Mne samej tá hlava kedysi pomohla skôr do pekného bahna akoby ma dostala na súš, niekam do bezpečia.

Ak sa v retrospektíve obzrieš za rozhodnutiami, ktoré učinila tvoja hlava... Trúfam si povedať, že väčšina ak nie aj všetko skončilo sklamaním, frustráciou, odmietnutím alebo aj zatvorenými dverami.

A že s takýmito skúsenosťami mám čo dočinenia. Toľkokrát som dala na slova iných, pretože som si nebola istá vlastným pocitom. Potrebovala som utvrdenie z vonkajšieho sveta.

Druhý za teba tvoj život nikdy nevyrieša

Nikto si nevie obliecť tvoju kožu so všetkými zraneniami, emóciami, prežitkami, nevie nacítiť tvoj pohľad a najmä nedokáže počuť volanie srdca, či duše teba alebo kohokoľvek iného.

Často keď o podobnej téme s niekým diskutujem, apelujem na výstup z komfortnej zóny. .

Neradi preberáme zodpovednosť za vlastný život. Vtisneme do rúk možnosť rozhodnúť sa za nás hociktorému okoloidúcemu, len aby sme mohli hodiť vinu naňho, pretože si nedovolíme priznať vlastný pád. 

Ide o veľmi skľučujúcu pohnútku mysle. Stále by sme sa najradšej videli na výslní, s víťazoslávnym úsmevom, ktorý sa nám odtočí hádam okolo celej hlavy, za neutíchajúceho potlesku publika. Prezradím ti tajomstvo. Nikdy to nebolo o druhých....

Neradi čelíme vlastným tieňom. Neznášame ukázať svetu, že niečo nezvládneme, prípadne vec, ktorú sme ospevovali aká bude dokonalá skončila totálnym fiaskom. 

Veľakrát som sa stretla s tým, že keď niekto dospel do toho štádia, že sa chcel svojím tieňom pozrieť do tváre, začal proti ním bojovať. Bola som jedna z tejto skupiny bojvníkov proti sebe samým. Čo je však známe...

 Bojom sa do dnešných dní nevyriešilo absolútne nič, iba to podporilo rast ešte väčšej nenávisti a predpokladaný úspech sa vzdialil na tisícky kilometrov ďaleko.

 Pravda je taká, že na konci nás nečaká cieľová čiara s medailou za víťazstvo nad samým sebou. Ide o proces, ktorý nás má doviesť k jednej krásnej veci...

 Nazýva sa súcit. Súcit so samým sebou, ktorý vedie k odpusteniu a prijatiu teba presne takým, aký si. 

Túto štafetu však žiaľ za teba nikto neodbehne, musíš bežať sám. Aj keď sa možno budeš topiť vo vlastnom pote, prípadne stratíš topánku a budeš musieť bežať bez nej... 

Ver mi, že na žiadne rozhodnutie nebudeš pyšnejší ako na to, ktoré si učinil sám. Nie z hlavy, nie z odporučenia a odsúhlasenia druhej, či tretej strany... 

Ako bonus sa dostaví aj to bájne šťastie, o ktorom sa všade hovorí a nie, nie to toxické šťastie... Som šťastný, lebo aj iní sú... Musím byť šťastný, lebo niekto povedal...

Skutočné šťastie príde, keď si ho zaobstaráš ty sám, nikto ti doňho nebude kafrať a bude vyvierať zo srdca, nie z hlavy.

Vieš kedy som ja zobrala zodpovednosť do svojich rúk? 

Písal sa december roku 2023. Odišla som do Talianska a nezastavilo ma žiadne rozhováranie okolia. A to som sa teda napočúvala ako ma to po mesiaci omrzí, nech si nemyslím, že to je len tak. Čo ak sa mi tam niečo stane... Počkaj keď na teba doľahne samota!!! Však počkaj, ty ešte zistíš ako ti bolo na Slovensku dobre. Veď tam ani nikoho nepoznáš... A bla, bla, bla...

Ak by som sa vtedy rozhodla podľa toho, čo mi nahováralo okolie.... Zase by som potlačila iba seba, stále by som nervózne prešlapovala na mieste, motkala by som sa v starých vzorcoch a návykoch, čo by len prehĺbovalo moju frustráciu z vtedajšieho života.

S určitosťou viem, že tento krok by nepriniesol šťastie ani na jednej zo zúčastnených strán.

Aký je záver tohto môjho bľabotania?

Postavila som sa vlastnému strachu, ktorý možno v skutočnosti nebol môj, len mi ho okolie tislo. Tým, že som sa postavila sama za seba som vystúpila z komfortnej zóny. 

V skutočnosti je život nastavený tak, že ak konáme z presvedčenia druhých začne sa nám sypať popol na hlavu z každej strany, aby sme z tejto cesty vypadli čo najskôr, lebo nie je naša. 

Keď sa však človek rozuteká za tým čo cíti a po čom jeho srdiečko volá... Nastúpi na cestu, ktorá nie je hrboľatá a z každej strany ju lemujú krásne kvety. Nie nie sú to žiadne rúže, slnečnice ani hortenzie... 

Sú to ľudia. Ľudia, ktorí podporili, aj keď ostatní neverili, boli ochotní pomôcť, vypočuť a byť prítomný. A presne tieto kvetinky lemovali a aj lemujú moju cestu. Niektoré z diaľky, niektoré priamo tu, niektoré v tichosti z úzadia, niektoré pochovala minulosť, iné sú stále prítomné a mnohé sa ešte len objavia.

Neustále kladiem dôraz na to, že nech sa na našej ceste objavil ktokoľvek a s akýmkoľvek zámerom, vždy išlo o našu vlastnú lekciu. 

Ak by sme sa na podobnú tému bavili s Nicou rok dozadu...

Pindala by som na celý život, všetko je nespravodlivé. Bola som obeťou vlastného života, preto by som tak rozprávala.

Teraz už viem, že pokora v tomto príbehu zohrala obrovskú úlohu. Za každého človiečika na ceste životom som vďačná, pretože ma dostal práve sem.