Čo ti poviem, preskúšal si ma.

Veľa si mi zobral, no mnohonásobne si mi vrátil. 

Dožičil si mi mnoho krásnych slnečných dní, hoci aj mnoho preplakaných a ubolených nocí. 

Chcem ti však povedať, že nech to bolo pre mňa akokoľvek náročné, zvládla som to. 

Vlastne ti na konci tohto dňa chcem aj poďakovať, pretože si bol mojím prekliatím a darom zároveň.

Strata starej verzie viedla k uvedomeniu, že som po celý čas žila život niekoho iného a ten môj mi bol na míle vzdialený.

Ukázal si mi, že povedať "nie" neznamená automaticky stratu. Toto čarovné slovíčko chráni, neubližuje. 

Vďaka tebe som pochopila, že žiadna emócia nikdy nie je "príliš", netrvá naveky a tak ako príde aj odíde. 

Zaviedol si ma na miesta, ktoré boli kedysi iba snom. Miesta, ktoré boli uložené v mysli v priečinku s názvom “možno raz”.

A že je niečo nemožné? Hah, jedinou brzdou boli vždy len presvedčenia.
Pokiaľ človek neprejde cez most, nikdy nezistí, čo ho vlastne čaká na druhom konci.

2025-ka, stala si sa jazvou, ktorá už nebolí, iba pripomína.

Pripomína, že každá bolesť vždy viedla k rastu. 

Každé zatvorené dvere viedli k otvoreniu nových.

Nič nikdy nie je isté, nech človek plánuje akokoľvek... Život má svoju trajektóriu. 

Prežitie každej životnej búrky ma vďaka tebe priviedlo k váženiu si slnečných lúčov.

Bohatstvo? Viac než to materiálne je dôležitejšie to, ktoré sa skrýva v každom z nás, pretože to ukazuje skutočnú hodnotu človeka.

Aj vďaka tebe som pochopila, že odpúšťať máme kvôli sebe, nie kvôli druhým. Veci musia byť prepustené, inak sa do nekonečna staré rany obnovujú. 

No a niečo "dolce" na záver?

Okrem toho trdelníka na fotke z bratislavských vianočných trhov? 

Paradoxne aj pri tom trdelníku som niečo pochopila. 

Každý moment v mojom živote nemusí byť grandiózny na miesta, zážitky, množstva minutých peňazí, stačí mať okolo seba tých správnych ľudí a aj bez všetkého pozlátka sa vie stať život dychberúcim. Dokonca aj s trdelníkom v papierovom sáčku. 

Vďaka tebe viem, že ak som pre niekoho "príliš", tak mu s radosťou otvorím dvere, nech ide hľadať menej. Raz zasiate semienko, ktoré vyklíčilo, sa vždy ťahalo za slniečkom, nie späť na miesto, odkiaľ vzišlo. A aby sa držalo pri živote, potrebovalo aj kvapky vody. 

PS: Každý kvet, ktorý zvädol, skončil vždy v koši.

Každý máme možnosť voľby a v tomto prípade si po mnohých rokoch konečne volím seba, pretože bez slnka a vody ešte žiaden kvet nevyrástol. 

Tak na teba, rok 2025! Pretože vďaka tebe vstupujem do kapitoly 26 v pokore a s nadšením, čo prinesú nové zajtrajšky. ✨