Aký je to pocit objať svoje malé "ja" ?
V dnešných dňoch spoza každého rohu na nás vybafne pojem "moje vnútorné dieťa". Všade sa apeluje na riešenie traum z detstva, avšak je to hra, ktorá sa hrá na veľmi tenkom ľade.
Mne sa podarilo na tomto ľade zakorčuľovať a ako si už niektorí stihli všimnúť, tak rodinné vzorce a traumy z detstva sú pre mňa témou "numero uno" a práve preto čítaš teraz tento článok.
Do dospelosti si so sebou nesieme zopár darčekov, o ktoré sme ani neprosili a predsa sme ich dostali. Zväčša akékoľvek obdarovanie vie rozjasniť deň a zapáliť iskru v očiach, no v tomto prípade sa bavíme o niečom, čo dokáže pekne zakývať so životom dospeláka.
Avšak, nie všetky dary sa stanú prekliatím.
Naše malé ja
Preňho neexistuje pojem včera, pred mesiacom, pozajtra o rok... Ono jednoducho je. Práve preto vie byť tak veľmi šťastné a dokaže sa radovať z toho ako sa dotýka bosími nožičkami trávy alebo sa jeho srdiečko smeje, keď sa s ním niekto šantí.
Je samozrejmé, že žiadne dieťa nie je "slniečkár". Jeho tiež niečo bolí, premkne ho plač a občas sa niektoré dni neradia medzi tie učebnicové, lenže...
Batoľa je vedené systémom "teraz sa mi to deje", keď zlý stav pominie, zrazu detský smiech zaplní miestnosť, ústočka sa už nekrivia a nezanáša sa plačom ešte ďalších 328 dní a 45 hodín kvôli tomu, že ho niekedy bolelo bruško. Jednoducho, keď strašiak menom boľavé bruško odíde, viac neexistuje.
"Beztiaž", ktorá funguje v detskej ríši
Nie je večná, s pribúdajúcimi rokmi sa prežitie prítomného okamihu vytratí, nakoľko dieťa rastie a s rastom prichádzajú bubáky typu:
"Som dobrá/nie som dobrá."
"Kričala som príliš, maminka sa na ňa hnevá."
"Dostal som z výtvarnej 3, lebo som to nakreslil inak."
"Neplač, chlapi predsa neplačú."
Takto by som mohla pokračovať donekonečna. Každému z nás napadne mnoho viet, ktoré v našom "malom drobcovi" zanechali nepekný odtlačok.
Keď mozog začne tieto vstupy nasávať ako špongia, prichádza výstup vo forme nedôvery v seba samého, nedostatočnosti alebo naopak s pocitom "som príliš". Mozog sa zahltí vstupmi na toľko, že priestor, ktorý bol určený pre prítomný okamih zanikne.
Vďaka tomu môžeš sám na sebe niekedy spozorovať jeden jav...
Ak ti pred 328 dňami a 45 hodinami nejaký dobrodruh zatvoril dvere pred nosom a vytočil ťa, je veľká pravdepodobnosť, že ho v tejto chvíli považuješ za rovnakého "buľa", hoci odvtedy už uplynulo kopec času.
Vylieč svoje vnútorné dieťa!
Nech otvoríš akúkoľvek sociálnu sieť, všade na teba kričí fráza: "Vylieč svoje vnútorné dieťa, pretože bez toho sa nepohneš!"
Sama som si týmto procesom "liečenia" prešla, keďže som už dávnejšie tušila, že niektoré vzorce správania nie sú úplne moje a akýmsi nedopatrením sa stali kormidlom môjho života. Na základe toho som začala študovať rôznu literatúru.
Mala som pocit, že knihy strieľam od buka do buka. Zahltilo ma to, a tak som si to začala lúštiť krok po kroku. Bola som ako Popoluška, ktorá triedi spomienky na dobré a zlé. Paradoxne som si v hlave niesla drvivú väčšinu tých zlých a tie pekné zapadli nánosom prachu.
Strávila som nad tým neuveriteľne veľa času. Som človek, ktorého keď niečo pohltí, tak aj čas zrazu plynie inak a cíti sa ako Alica v Krajine zázrakov. Pootvára všetky možné dvere a....
Čo som si však uvedomila je, že netreba sa v týchto ranách donekonečna špárať, pretože aj v tomto prípade platí:
"Daj im prst a odhryznú ti celú ruku…"
Človek začne rozmotávať klbko udalostí, do ktorých sa úplne zbytočne zamotá.
Do tohto bludného kruhu som vstúpila aj ja (mojou prílišnou zvedavosťou).
Ak čakáš, že ti poviem, aká obrovská úľava prišla, musím ťa sklamať.
Skutočnosť, že som otvorila rany, ktoré už boli časom "zahojené" s tým, že som do nich prisypala štipku soli, bola boľavá až príliš.
V mojom vnútri teda vzplanul oheň, ktorý nehorel, za to pálil neznesiteľne.
Minulosť nezmeníš
Nech to bolo s tebou v uplynulých rokoch akokoľvek, nech si sa správal tak či onak, nechaj to ísť.
Minulosť nedokáže opísať, aký človek v skutočnosti si, len ťa oblepila nálepkami.
A tie je čas strhnúť.
Nezisťuj, prečo tam sú, ani kto ich tam chtiac-nechtiac prilepil. Už to, čo sa stalo pred sekundou, je minulosťou. Nedovoľ jej viac určovať tvoj životný smer.
Veľakrát som sa pristihla, ako uvažujem, či som nebola "príliš". Dokonca som premýšľala, či niektoré situácie sa naozaj museli vyhrotiť až do nebeských výšin...
Dnes však viem, že každý z nás koná v daný moment najlepšie, ako vie. Preto netreba nad sebou držať bič a neustále sa biť po chrbte.
Práve naopak... Treba svoje "malé ja" zodvihnúť na ruky, pochváliť ho, že to všetko zvládlo, a zašepkať mu, že sa už viac nemusí báť.
Dnes ho totiž drží v náručí jeho dospelá verzia, ktorá urobí všetko preto, aby sa už viac necítilo zranené, osamelé alebo "príliš".
Ty nedržíš v náručí len svoju mini verziu. Ty v nej strážiš celý svoj svet.
Jedine ty žmolíš v rukách svoj kľúč k šťastnému bytiu, nikto iný.
Pusti minulosť a upgraduj svoje staré "ja" na autentickejšiu verziu.
Dlho som si myslela, že na to, aby som dovolila uzrieť svetlo môjmu skutočnému ja, je už neskoro.
Pretože sa so mnou vlieklo už príliš veľa nálepiek.
Avšak mýlila som sa.
V mojom slovníku sa nachádza jedna krásna talianska veta, ktorú som sa naučila ako druhú kompletnú frázu v taliančine.
(Prvá bola: "Apri la bocca." – Otvor ústa. 😄)
Tá druhá ma však priviedla k mojej aktuálnej verzií.
Non è mai troppo tardi per iniziare. (Nikdy nie je neskoro začať.)
PS: Nezabúdaj, že objatie tvojho malého "ja" má moc zahojiť aj tie najhlbšie rany.
Za bolesť, ktorú nám spôsobili, nenesieme vinu.
No nesieme zodpovednosť za to, aby sme ďalej nekŕmili vzorce, ktoré nám tú bolesť odovzdali.
Lebo nik z nás nechce byť tým, kto sype soľ do rán, ktoré kedysi boleli jeho samého.