Odpustenie: Moja cesta od "zaklínadiel" k skutočnému odpusteniu

07/01/2026

Sila odpustenia nespočíva v zabúdaní, ospravedlňovaní činov, nie je to povinnosť na počkanie. 

Odpúšťanie je vedomé opustenie hnevu, ktorý prechovávame voči tým, ktorí preliezli cez naše hranice a napáchali svojím príchodom spúšť. 


Keď vás minulosť drží pri zemi…

Odpustenie je prvým krokom k zmene. Kvôli zatrpknutosti a hlave, ktorá chce preraziť múr držaním sa starých krívd, som sa vždy priklincovala k zemi. 

Jedného dňa ma zo zovretia minulosti chcela vytrhnúť intuícia, zrejme už sa na to "obeťkovanie" nevedela pozerať. 

A tak mi do hlavy radšej nasadila chrobáka s menom ODPUSŤ.

Moja osobná rovnica odpustenia…

Vedela som, že akt odpustenia treba vykonať, ale ako na to? 

A čo to vlastne to odpustenie je? Milión otázok, žiadne odpovede. Až doteraz...

Skúsenosťami a časom som si uvedomila, že nemám odpúšťať kvôli druhým, ale kvôli sebe.

 Vo finále totiž druhá strana často možno ani netuší, že mi nejakým spôsobom ublížila, a bolesť znepríjemnuje len moje bytie. 

Čo je teda podľa mňa odpustenie

Mám na to jednoduchú rovnicu:

Odpustenie = od seba – pustiť.



Rýchlokurzy "duchovného kúzlenia"…

Začala som sa vŕtať v rôznych podcastoch, videách a knihách. Najviac mi však v hlave utkvelo jedno cvičenie. Už si ani nepamätám, čo to bolo za knihu, no so všetkou istotou viem potvrdiť, že som ju nedočítala.

Cvičenie pozostávalo zo spísania mien všetkých ľudí, ktorým chcem odpustiť, na ktorých sa hnevám alebo im dokanca neviem ani len na meno prísť. 

Autor tvrdil, že to zaberie nejaké dve, možno tri hodiny.

Prišlo mi to divné? Samozrejme. Vyskúšala som to? Vyskúšala.

Po desiatich minútach ma toto úmorné spisovanie začalo doslova iritovať, kedže na našej ceste je mnoho ľudí, ktorých môžeme považovať za tých, čo po nás hadzali kamene. 

Nefunkčné zaklínadlá a falošné emócie…

Druhý krok manuálu ma odrovnal úplne. 

Princíp bol takýto: Pri každom mene sa zastavte a povedzte nahlas túto formulku:

"X/Y, nehnevám sa na teba, odpúšťam ti, minulosť už na mňa nemá dosah, prepúšťam ťa..."

V ten moment som sa zastavila. Veď to znie pomaly ako zaklínadlo!

 O tom, že toto sporadické mumlanie akejsi prazvláštnej formulky nebude fungovať ani v tom najlepšom sne, sa nemusíme ani baviť. 

Normálne som sa zamýšľala sama nad svojím bytím, či som fakt chcela skúšať takúto formu odpúšťania, ale aj ja som len človek, ktorý sa učí. 

Prečítať akési lacné kúzlo mozog dokáže, ale tú skutočnú bolesť nie je možné týmto spôsobom pretrhnúť. 

Navyše, keď sa telo zvíja od vnútornej bolesti, netreba sa nútiť do falošnej predstavy o tom, ako sa nehnevám. 


Cieľová stanica: Sloboda

Všetko má svoj čas a postupnosť.

Aj v tomto prípade sa kvantita odráža na kvalite.

Občas človek vojde do slepej uličky rovnako ako ja, avšak aj tá je súčasťou cesty k pochopeniu.

Touto cestou sa dostávam k poslednej rovnici unikátneho prípadu odpustenia:

Pochopenie = Odpustenie = Sloboda.

Odpustením nerozprestrieš krídla druhého, ale tie vlastné.