Sama seba som sa pýtala, či som dosť...

Nenávidela som vlastné oči. A nielen oči... Nenávidela som celé svoje telo.
Cítil/a si sa niekedy podobne? 

Mala som modrú, túžila som po hnedej

Áno, aj toto dievča kedysi nemalo rado svoju farbu očí. Aj táto, na milión kúskov rozbitá duša nenávidela každý kúsok svojho tela. A áno, vždy som sa chcela viac zapáčiť okoliu ako sebe samej, pretože existuje nejaký "štandard krásy", ktorý som podľa mojich vtedajších domienok nespĺňala ani náhodou.

Keď sa na to dnes pozriem, je to úsmevné, dokonca neviem ani aký štandard som  v skutočnosti naháňala. No vtedy som sa naozaj nemala rada a kamkoľvek som sa pozrela, tam som videla znak nedostatočnosti. 

Za najťažšie obdobie tohto nenávistného besnenia považujem časovú priamku od začiatku strednej školy asi do marca tohto roku. V podstate to bola do nedávna ešte stále aktuálna téma. 

Všetko to však začalo v rannom detstve, len vtedy mala ešte moja detská hlava trošku iný prekladač a nevedela si spojiť všetko dohromady, nie to ešte pochopiť, že v skutočnosti s jej detským telom sa všetko dialo z nejakého dôvodu.

Si pekná, nie si tučná

Pamätám si, akoby to bolo včera, keď som každé ráno, len čo som rozlepila oči a vystrčila nohy z postele ako moje kroky smerovali rovno pred zrkadlo. Vyhrnula som vrch pyžama a začala som s konštatovaním, kde by som mala ešte schudnúť. Keď som dokončila rozbor vrchnej časti tela, smelo som sa presunula na nohy. Skúmala som, prečo nemám "modelkovské nohy". 

 Dokonca aj dnes sa mi vie vybaviť ako mi raz pani doktorka povedala:

 "S týmito krivými nohami modelka nikdy nebudeš." 

Zvláštne, že to dokázala povedať len päť ročnému dieťatu, ktoré si so sebou tento milý kompliment nieslo ešte ďaľších takmer dvadsať rokov. 

Nebol to jeden a ani dva dni po sebe. Tento rituál odsudzovania vlastného tela sa so mnou vliekol niekoľko rokov. Hocikedy, keď moja myseľ nebola čímsi zamestnaná, uchýlila sa k tomu, aby súdila môj zovňajšok. 

V tomto období som chcela len aby ma niekto vypočul a pochopil. Namiesto toho som sa stretla s tým, že aj keď v tom čase naozaj trpila nadváhou (mala som vtedy o 25 kíl viac), tak ma doma každý uisťoval, že som krásna taká, aká som. Čo je vlastne pochopiteľné a každý robil najlepšie ako vedel, keďže ma nechcel zlomiť ešte viac ako som bola, preto to nikomu nezazlievam.

Viete si však predstaviť, že to bolo asi toľko nápomocné, akoby ste prikryli mŕtveho dekou. 

 V školskom prostredí to nebolo o nič lepšie, pretože veľa z dievčat sa potýkalo s rovnakým problémom a tak sme sa akosi všetky dostali do jednej utópie, ktorú živil nekončiaci sa stres zo školského systému. 

Po strednej škole prišla práca. Práca v hotelierstve. Každý vie, že pracovať v gastre/hoteleriertve, či akákoľvek práca s ľuďmi znamená vystaviť sa pernamentnému stresu. Čo čert nechcel... Táto stresová sranda mi priniesla ďaľších krásnych 5 kíl plus... Čiže v roku 2O2O som už videla na váhe takmer deväťdesiatku. Vtedy som nerozumela čo sa s mojím telom deje, dnes už viem, že stres je môj hlavný spúšťač emočného prejedania. 

A ako je to dnes? 

S časom prišlo pochopenie. Nebolo to zo sekundu na sekundu, trvalo to pár rôčkov. 

V dnešných dňoch sa na svoje telo nehnevám. Bojovalo samo so sebou prostrednictvom rôzných diét, ktoré nemali zmysel, bojovalo s pocitom nedostatočnosti, pretože vždy bol niekto krajší, chudší...  Nedostalo sa mu pochopenia. 

Dnes nebojujem s faktom, že nemám hnedé oči, pretože viem, že na ich farbe vôbec nezáleží, pokiaľ ma človek ten dar stále nimi pozorovať krásu sveta, zatiaľ čo niekomu bola táto možnosť odoprená už prvým nádychom. 

Pochopila som, že bojovať proti vlastnému telu, je len ďaľším krokom k tomu, aby sa vrátil známi strašiak s menom "emočné prejedanie." 

Prestala som byť na seba prísna a viete čo sa stalo? Aj napriek tomu, že jem čokoládu a sem-tam nahliadnem do chladničky aj po 21 hodine? 

Telo dostalo pocit voľnosti a zrazu tu stojí moja verzia o takmer 30 kíl ľahšia, preto nezúfaj, ak sa vo svojom tele necítiš komfortne. 

Niekedy treba ubrať plyn a dopriať mu to, čo si žiada, nie ho stále len karhať. 

Som dosť alebo nie?

Stále som človek, ktorý má sem tam nejaký tuk, celulitídu a dokonca... moje telo má aj prírodné tetovania s názvom strie, čo je však dôležité povedať...

Nech nesnie moja fyzická schránka na sebe akúkoľvek nálepku, nech som svoju existenciu nenávidela akokoľvek, ani v jeden moment ma moje telo neopustilo, preto ho už netríznim, nezaslúži si to, pretože sa nevzdalo aj keď bolo kŕmene dennou dávkou nenávisti. 

Som to jednoducho JA a áno... som dosť aj s každým jedným "neduhom" môjho fyzična.

Ak si aj ty kladieš túto otázku. Ver mi, že si dosť vždy. Každá nedokonalosť podčiarkuje tvoju jedinečnú krásu.